Čaká nás terapia Ficom. Miki, Igi, ďakujeme!

Autor: Jakub Nedoba | 8.2.2012 o 0:05 | (upravené 8.2.2012 o 0:22) Karma článku: 17,76 | Prečítané:  6076x

V nedeľu v pravé poludnie som si so záujmom pozrel televíznu debatu Jozefa Kollára s Ivanom Miklošom. Prevažnú väčšinu času som nedokázal veriť vlastným ušiam, čo za rétorické zvraty druhý menovaný diskutér stvára. Ivan Mikloš bol pravicovou verejnosťou dlhoročne považovaný za ekonomického fachmana a vďaka tomu mu boli odpustené mnohé morálne pochybenia z minulosti, na rozdiel od jeho straníckeho bossa. Avšak v nedeľu sa Mikloš skutočne blysol - proti J. Kollárovi nepoužil jediný vecný argument. Navyše sa snažil divákov presvedčiť, že SaS je zodpovedná za rozvrat pravice a pád vlády, čomu už ani malé deti neveria - skutočným vinníkom za pád vlády je Dzurinda, ktorému Mikloš tvrdohlavo kryje chrbát. No obaja nemusia strácať hlavu, tento týždeň sa naplno vyfarbil ďalší rozvracač pravice. Obyčajný (či skôr jednoduchý?) Igor.

Po voľbách sa môže ich nálada vymeniťPo voľbách sa môže ich nálada vymeniť

Zopakuje sa volebný zázrak?

Včera som si vo vlaku čítal najnovšie číslo .týždňa, konkrétne článok Jaroslava Danišku, kde si už v anotácii pokladal rečnícku otázku: "O čo ide v marcových voľbách? Veď meno budúceho premiéra už poznáme. A v podstate aj zloženie budúcej koalície. Takže, čo vlastne môžeme ovplyvniť?". Po prečítaní týchto viet mi začala vrieť krv v žilách, lebo podobné porazenecké vyhlásenia sa objavovali v tomto periodiku aj polroka pred minulými voľbami a napokon sa pravicovými voličom (nie politikom!!!) podaril malý zázrak a Fico bol porazený. Ako kandidát v týchto voľbách by som bol veľkým pokrytcom, ak by som sa o podobný zázrak nepokúšal aj v tomto roku. Nádej vo mne žila až do včerajšieho večera, keď som sa dozvedel o najnovšom dianí na kandidátke Obyčajných ľudí. Igor Matovič zas a znova urobil krok, ktorým si nepochopiteľnezískal priazeň mnohých ľudí, no zároveň tým istým krokom odpálil zo svojej kandidátky najsilnejšie osobnosti, vrátane lídra. Teda, aby bolo jasné - vďaka Dzurindovej spupnosti a Matovičovej infantilnosti pravica po marcových voľbách s najväčšou pravdepodobnosťou vládnuť nebude.

Pád vlády

Týmto odstavcom sa vrátim k pádu vlády, o ktorom Mikloš hovoril ako o diele strany SaS. Najprv sa ohradím: síce kandidujem za túto stranu vo voľbách, no ako nestraník a aj práve preto nemám dôvod robiť tejto strane alibi, či báť sa ohradiť voči jej pochybeniam. Takým pochybením bolo aj stretávanie sa predsedu strany s Mariánom Kočnerom, z čoho vznikla kauza Sasanka. Je to veľká chyba Richarda Sulíka. Avšak, keď vidím, že sa niekomu krivdí, tak sa ho musím zastať. Strana SaS nemala žiadny záujem na páde vlády v okróbri 2011. Stačí si spomenúť na 12. jún 2010, deň volieb. Úžasný úspech pravice sa najviac oslavoval v centrále SaS (Riško ledva držal balónik), v centrále Mostu (ktorá bola neďaleko SaSky a politici oboch strán si vzájomne blahoželali) a čiastočne v centrále SDKÚ. Tu sme mohli vidieť tancujúcu Ivetu Radičovú, ale takisto aj skysnuté tváre Dzurindu a Mikloša, ktorí len ťažko prehltávali morálne víťazstvo svojej nečakanej líderky a nových strán. Už vtedy sa dalo vytušiť, že  v novovznikajúcej koalícii nebude všetko s kostolným poriadkom (napriek účasti KDH), avšak eufória z volebného víťazstva prehlušila celkom racionálne úvahy. Po 16-tich mesiacoch došlo na Ficove slová, ktorý koalíciu vopred odsúdil na rozpad. Treba pripomenúť, že vláda padala v priemere každé 4 mesiace, a prvýkrát už po mesiaci vládnutia!

Po neustálych otrasoch bolo už len otázkou času, kedy sa koalícia rozpadne, a hlasovanie o eurovale bolo vhodnou príležitosťou pre modré Gorily, ako to našiť na SaS-ku. Jednak, ako strana s podobným voličským elektorátom bola SaS politickou hrozbou pre modrých. Takisto, strana nemala za sebou žiadne kauzy a preto bolo nežiaduce, aby si niekto vôbec dovolil voličom pripomenúť, že kradnutie a lži nemusia byť nevyhnutnou súčasťou politiky. A do tretice: Gorily zneužili fakt, že hlasovanie o dôvere vlády sa dá spojiť s témou, ktorá bola pre SaS zásadová (také slovo oni zo svojho slovníka vyškrtli - ako zbytočný hendikep). A keď má nejaká strana zásady, tak je vopred jasné, že v rozhodujúcich otázkach neustúpi. Teda, ako SaS nemohla za pád vlády v r. 2011, tak nemohlo KDH za pád vlády v roku 2006. V oboch prípadoch boli zneužité zásadné témy (euroval a výhrada vo svedomí) týchto strán tým istým mužom, ktorý takýmto spôsobom realizoval svoje zvrátené zámery. Spomeňme si - dosluhujúca koalícia mala k rozpadu najbližšie na konci roka 2010, keď premiérka podmienila svoje zotrvanie odchodom Trnku z čela prokuratúry. Vtedy sa prvý raz jasne preukázala objednávka na páde vlády z vlastných radov a SaS bola ako jediná strana mimo podozrenia. Avšak, Trnku navrhol za generálneho prokurátora Dzurindov verný poskok Janiš - teda na premiérku otvorene útočila vlastná strana.

Dopyt po odstránení Radičovej (čoby záblesku čistoty v inak od hlavy po päty zašpinenej strane) bol zjavný aj naďalej, premiérka bola prefackaná Dzurindom a Miklošom v kauze Daňového riaditeľstva. To bola asi posledná kvapka, ktorou pretiekol pohár trpezlivosti aj samotnej Radičovej. Stratila s neustále sa rozpadávajúcou koalíciou strpenie a pri prvej možnej príležitosti ju pochovala (hoci tak potopila stranu, ktorá ako jediná za ňou vždy stála - Slobodu a solidaritu). Treba pripomenúť, že zodpovednosť za neustále otrasy v koalícii nemal len Dzurinda. V ostatných mesiacoch nedokázali garantovať svoju jednotnosť poslanecké kluby KDH a Mostu, vďaka čomu neprechádzali dôležité zákony vychádzajúce aj z programového vyhlásenia vlády. Kto však najväčšmi počas celých 16tich mesiacov vyvolával pochybnosti, či vláda vôbec má väčšinu, boli Obyčajní ľudia. Treba podotknúť, že by nebolo na mieste hádzať všetkých štyroch poslancov do jedného vreca. Traja podriadení vykazovali aktivitu aj v práci poslancov a podieľali sa na tvorbe zákonov. Avšak ich líder - Igor Matovič venoval celú svoju pozornosť iba na vytváranie estrády pre média. Práve on ako prvý doviedol koalíciu na prah rozpadu, keď už po mesiaci vládnutia sa snažil do programového vyhlásenia pretlačiť doslova malichernosti (ktorých obsah verejnosť doteraz nepozná) a to len pre demonštráciu vlastnej politickej identity. Prakticky celé jeho pôsobenie v parlamente sa dá definovať ako číry populizmus, hranie sa na jediného čestného a slobodného človeka z parlamente, rytiera s neformálnym prejavom.

Rytier Matovič

Treba podotknúť, že Matovič často stál v sporoch s Gorilami na správnej strane a nedá sa mu uprieť úprimný záujem. Avšak spôsob jeho politického boja bol nesmierne naivný a zničujúci. Vo svojej póze nezavisláka za každých okolností neváhal podkopať aj vládne zákony, s ktorými vopred súhlasil v programovom vyhlásení a raz sa dokonca pripojil na stranu lacného nacionalizmu. Jeho snaha byť iný za každú cenu narazila na svoje dno práve dnešným dňom. V snahe vytĺcť z kauzy Gorila čo najviac (koniec koncov Obyčajní ľudia sa ako jediná strana nevkusne prezentujú na samotných protestoch) vymyslel "super" nápad - niektorých kandidátov zo svojej kandidátky sa rozhodol dať na detektor lži v snahe zistenia, či počas svojho predošlého pôsobenia v politike nebrali úplatky. Po prvé: Matovič zmenil pravidlá počas hry. Aj kandidáti za stranu SaS sa museli zaviazať, že zverejnia svoje osobné informácie v projekte Politika open, avšak boli tým oboznámení vopred a bola tým podmienená ich kandidatúra. Matovič prišiel so svojim nápadom počas rozbehnutej kampane. Po druhé: Matovičov nápad je nedôstojný a hlúpy. Až príliš nápadne pripomína praktiky minulého režimu a siaha na dôstojnosť ľudí, ktorý proti bývalému režimu stáli v prvej línii. Po tretie: Keď chce byť Matovič originálny, tak prečo nejsť ďalej? Čo tak močové testy?

Napriek tomuto Matovičovému samovražednému nápadu sa objavili hlasy, že tento krok bol dokonca užitočný, lebo konzervatívci mu mali uberať hlasy, ako politické múmie. Ja odmietam tento postoj - že vymeniť treba každého, kto je v politike 20 rokov. Vymeniť treba tých, ktorí výrazne pochybili, alebo tých, ktorí nemajú čo nové ponúknuť. Politici OKS a KDS nespĺňajú ani jedno, ani druhé. Ja ako liberál sa konzervatívcov zastávam preto, lebo na základe skúsenosti nielen z našej krajiny viem, že ak chce pravica vládnuť, musí sa tak stať na základe kooperácie liberálov a konzervatívcov (resp. kresťanských demokratov).  Takisto, zmienení politici boli v minulosti nositeľmi hodnôt morálky a boja proti korupcii. Ondra Dostála poznám osobne vďaka občianskemu aktivizmu na komunálnej úrovni a viem, že v tom robí nenahraditeľnú prácu - mimochodom, on je poslancom prvé volebné obdobie. A keby aj nebol, tak čo? Dlhoročné pôsobenie v politike nie je výnimkou ani vo vyspelom zahraničí. Ron Paul pôsobí v americkej politike 36 rokov a napriek tomu stále prináša myšlienky, ktoré by pomohli celému svetu a vďaka tomu je vo svojich 78-mich rokoch najlepším prezidentským kandidátom. Čiže, ak si Matovič myslí, že odchodom ľudí z OKS, KDS, ale aj nezávislých autorít, ako sú Mojžiš a Korda získa a ak ich vyštvanie z kandidátky bolo dokonca plánované, tak sa Ičo sakra prerátal. Síce Matovičova kandidátka bola zložená zo 150 rôznorodých ľudí, ale napriek tomu ich spojovala konzervatívna orientácia, boj proti Gorilám a antikorupčné naladenie. Ľudia ako Mikloško, Palko, Dostál či Mojžiš majú u svojich voličov značný kredit, a práve ich hlasy teraz môžu chýbať Obyčajným ľuďom, aby preliezli do parlamentu a takisto pravici, aby vládla.

Terapia Ficom a katarzia pravice

Vyzerá to takmer isté - po voľbách bude vládnuť Fico pravdepodobne s KDH. Pravica je rozbitá vďaka Gorile, hoci Fico v celej kauze nehrá menšiu rolu, ba práve naopak. Avšak pravicový volič je na korupciu citlivejší, ako volič ľavicový - tomu by nevadilo, ak by mu Fico kradol televízor spred nosa - ešte by mu držal výťahové dvere, aby sa mu ľahšie odchádzalo. Keď pravica dostane poriadne na hubu (a to svojou vlastnou vinou), až vtedy môže prísť pravá katarzia. Slovensko tak čaká terapia Ficom, ktorá bude bolieť, ale paradoxne môže pomôcť očiste pravice. Treba si otvorene povedať, že pravica nie je v súčasnosti schopná vládnuť. A aby som len nekecal - aký je môj návrh riešenia? Musí dôjsť k integrácii menších pravicových strán, ktoré nie sú zapletené v Gorile. SaS a Obyčajní ľudia by každé voľby neustále bojovali o to, či vôbec prelezú 5-percentnú hranicu. OKS a KDS by samotné ani nemuseli bojovať... Novovzniknutá integrovaná strana by mala byť jasnou protiváhou skorumpovanej Gorilej pravice reprezentovanou SDKÚ, KDH a MOSTom. Keďže je dosť reálne, že Dzurinda môže tieto voľby stiahnuť SDKÚ aj pod 5%, nová strana by mohla prijať Luciu Žitňanskú ako poslednú schopnú političku z tejto strany. Po vytvorení koalície Smeru a KDH by zo strany asi odišiel Daniel Lipšic a s nim aj Procházka a Jana Žitňanská. Pre nich by malo byť tiež miesto v novom projekte. Moja predstava nie je utópiou - politici v jednej strane nemusia byť názorovo jednotní. Treba len preklenúť vlastnú spupnosť. V Spojených štátoch fungujú iba dve relevantné strany, avšak tie majú svoje jednotlivé frakcie, napriek tomu sa neštiepia. Na Slovensku musí vzniknúť jedna veľká pravicová strana, ktorá bude sprvu protiváhou skorumpovanej pravici a neskôr aj silnému Smeru. V opačnom prípade nám tu zotrvá súčasný stav, ked proti 40-percentnému Smeru bude stáť mnoho ani nie 10-percentných strán, ktoré budú navzájom rozhádané. Napriek všetkému si myslím, že niečo podobné je  možné, treba len povýšiť spoločenský záujem nad záujmy osobné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?